.sprievodca

prechádzka prezidentskou záhradou

zaujímavosťou trojpodlažného paláca je kaplnka svätej Barbory s pôvodnými rokokovými a klasicistickými freskami. Prvému podlažiu dominujú reprezentačné priestory, pracovňa prezidenta SR, hudobný salón, banketová a divadelná sála. Na druhom podlaží sú odpočinkové priestory pre hlavu štátu, ako aj veľká časť kancelárskych priestorov.

palác nie je pre návštevníkov bežne otvorený, avšak park situovaný za palácom, známy aj ako prezidentská záhrada, je verejnosti voľne prístupný. Grassalkovičova záhrada bola súčasťou paláca už v čase jeho vybudovania. Svedectvo o jej vtedajšom vzhľade sa zachovalo v cestopisoch Gottfrieda Rottensteina, ktorý ju opisuje ako záhradu s veľkým parterom a kvetinovými vázami, košmi, oleandrami i bohatou sochárskou výzdobou. V ďalšej časti záhrady boli aleje pagaštanov a ovocných stromov. Záhrada mala tvar nepravidelného lichobežníka zužujúceho sa smerom k palácu. Pagaštanové aleje oddeľovali dve bočné časti, ktoré mali jednoduchší pôdorys, v pravej časti pri hospodárskych budovách boli aj ovocné stromy. Ako sa menili majitelia objektu, menil sa aj pôdorys záhradnícko-architektonického usporiadania záhrady. V záhrade sa konali vojenské promenádne koncerty pre širokú verejnosť do r. 1939. Do záhrady bola v roku 1978 doplnená aj záhradná fontána - Radosť zo života. Tvorí ju súsošie troch žien hrajúcich sa s loptou. Vytvorili ju T. Bártfay spolu s K. Lackom. V parku nájdeme aj jazdeckú sochu Márie Terézie alebo alej stromov, ktoré vysadili významné štátne návštevy Slovenska.

história

palác dal postaviť v roku 1760 ako svoje letné sídlo gróf Anton Grassalkovič, šľachtic chorvátskeho pôvodu. Bol predsedom uhorskej kráľovskej komory, či strážcom uhorskej kráľovskej koruny. V paláci často vládol spoločenský ruch. Gróf tu usporadúval letné slávnosti a bály, ktorých sa zúčastňovali aj členovia cisárskeho dvora. Navštívila ho aj samotná Mária Terézia. História paláca je spojená aj s hudobným skladateľom Josephom Haydnom, ktorý v jeho priestoroch uvádzal premiéry svojich diel.

dnešnú podobu získal palác až po Grassalkovičovej smrti vďaka jeho synovi Antonovi II., ktorý sa stal kniežaťom Svätej ríše rímskej. V 70. rokoch 18. storočia dal palác rozšíriť a pred vchod dal vybudovať krytý podjazd prekrytý terasou. Priestor pred palácom bol nádvorím paláca, ktoré je prístupné dvoma mohutnými, zo železa ukutými bránami medzi kamennými stĺpmi.

v druhej polovici 19. storočia pôsobil na vojenskom veliteľstve v Prešporku prapravnuk Márie Terézie - arciknieža Fridrich. V tom období vlastnil aj Grassalkovičov palác. V 90. rokoch 19. storočia palác opravili a zmodernizovali. Zriadili novú jedáleň, zaviedli svietiplyn z blízkej plynárne, vodovod z mestskej vodárne, palác napojili aj na elektrické vedenie. V novoupravenom paláci však arciknieža s rodinou bývali len príležitostne, nakoľko jeho hodnosť si vyžadovala prítomnosť vo Viedni. Po prehratej prvej svetovej vojne arciknieža prišiel o všetky svoje majetky vrátane paláca.

po vzniku Československa v roku 1918 patril palác Československej vojenskej správe a v rokoch 1939 až 1945 bol sídlom prezidenta vojnovej Slovenskej republiky Jozefa Tisa. Prvý československý komunistický prezident Klement Gottwald poskytol palác pionierom. V osemdesiatych rokoch 20. storočia sa pionieri presunuli do budovy Iuventy a palác niekoľko rokov chátral. Sídlom prezidenta sa stal až v roku 1996. Rekonštrukčné a reštaurátorské práce na novom sídle hlavy štátu trvali vyše troch rokov a vyžiadali si náklady takmer 280 miliónov korún.

.