.sprievodca

do dnešných dní sa zachovalo 24 tajchov. Niektoré z nich dnes slúžia na rekreáciu. V letných mesiacoch slúžia na kúpanie a člnkovanie, v zime na korčuľovanie, na jar a jeseň sú obľúbeným miestom vychádzok. Veľký vodárenský tajch a Klinger sú ľahko dostupné pešo, tajch Rozgrund je zdrojom pitnej vody pre mesto, Počúvadlianske jazero, Vindšachta a Richňava v Štiavnických Baniach a Kolpašský tajch v Banskom Studenci sú vhodné aj pre rodiny s deťmi. Najznámejší tajch je Počúvadlianske jazero pod legendárnym Sitnom. Priemerná teplota vody v tajchoch dosahuje v lete okolo dvadsať stupňov. K najchladnejším patrí Počúvadlo, najteplejší je Beliansky tajch.

história

bane sa kedysi kopali iba ručne, za pomoci tzv. kladivká a želiezka, nanajvýš sa použil oheň. Preto sa baníci označujú symbolom prekríženého kladívka a želiezka. Dvaja ľudia do skaly vykopali v priemere asi 7 m chodby ročne. Čo je na dnešnú dobu nepredstaviteľné. Vďaka používaniu pušného prachu od roku 1627 sa rýchlosť ťažby podstatne zrýchlila. Najviac vráskov však baníkom robila spodná voda, keďže bane išli do hĺbky. Nestačili ju ručne odčerpávať ľudia a ani stovky koní, ktoré točili gápeľ. Chýr o problémoch sa rýchlo rozniesol a do Štiavnice sa zbiehali vynálezcovia. aby postavili zázrak. Navrhovali rôzne, často bizarné zariadenia, ktoré pomôžu vyriešiť tento problém ale neúspešne. Dlhy narástli preto dvorská komora vo Viedni rozhodla bane zavrieť. Proti tomu sa postavil vtedajší banský strojmajster Matej Kornel Hell. Vypracoval detailný plán na záchranu baníctva a navrhol dobudovať nové tajchy. Toto riešenie síce nebolo nové ale pre náročné geografické podmienky a akútnu potrebu niečo vymyslieť a zachrániť tak významné baníctvo v tomto regióne. 

dnes vieme, že Hell predstihol vtedajšiu svetovú úroveň vo vodnom staviteľstve. Jeho návrh ale vo Viedni zamietli. Hell sa nevzdal prebojoval sa až k cisárovi Karolovi VI., ktorý prijal jeho argumenty a plán finančne podporil. Za tri roky Hell a jeho syn Jozef postavili dovtedy najväčší tajch Veľkú Vindšachtu, zvýšili kapacitu Evičky a Spodnej Vindšachty. Zdokonalil sedem čerpacích strojov, vďaka ktorým dokázal odčerpal všetku vodu z vtedy zatopených baní. Čím zachránil baníctvo v štiavnickom regióne na ďalších dlhých 150 rokov. Ďalším významným človekom, pokračovateľom bol matematik, kartograf, geodet a cisársko-kráľovský geometer stredoslovenských banských miest Samuel Mikovíni. Mikovíni zrekonštruoval a zvýšil hrádze tajchov, navrhol a postavil nové. Prepojil tajchy systémom vodných štôlní a tak umožnil vodu presmerovať vždy tam, kde ju bolo treba. Naprojektoval desiatky kilometrov dlhé jarky po svahoch okolitých vrchov, ktoré privádzali zrážkovú vodu do tajchov. Uzavrel tak celý vodohospodársky systém.

stavba tajchu

najprv sa vytypovalo miesto kde bude stáť hrádza a tajch. Najprv sa očistili svahy až na skalu. Staré štôlne sa vyčistili a vyplnili nepriepustným ílom. Základ hrádze tvorilo nepriepustné tesniace teleso. Nabili sa tri rady mocných dubových kolov, vyplietli ich vrbovým prútím a medzi vzniknuté steny sa navozil íl, ktorý sa hutnil a ubíjal pomocou stádom kôz, alebo oviec. Na stavbe pracovali stovky až tisíce mužov aj žien, ale oddelene.

v 18. storočí tvorili štiavnické tajchy najdokonalejšiu vodohospodársku sústavu Európy. Tajchy dokázalo zadržiavať celkom 7 miliónov kubíkov vody a distribuovať ju tam, kde ju bolo potrebné. Voda poháňala čerpadlá spodnej vody a hámre, kde sa ruda drvila a prepierala, zbytková voda potom slúžila ešte na pohon mlynov. Voda z tajchu sa odvádzala podzemným tunelom – zátkou, ktorá sa ovládala z malého domčeka na hrádzi tajchu - z mníchu.