.sprievodca

nepochybne okolie a podzemie Banskej Štiavnice bolo od dávnych čias bohaté na drahé kovy. A to lákalo už dávnych Keltov, či Germánov ale i Slovanov.

Presne zistiť kedy bolo okolie osídlené nie je jednoduché. Haldy ton banského odpadu totiž zakryli možné objavy i tajomstvá. Baníctvo však prekvitalo a technológia fárania sa neustále vyvíjala. Jedno však ostalo po starom. Ide o Klopačku.

klopačka neslúžila len na oznamovanie smeny baníkov. V 18.storočí sa prízemie budovy využívalo ako väzenie pre baníkov, ktorí boli odsúdení práve banským súdom. Neskôr plnilo funkciu poisťovne, tzv. Bratskej pokladnice, kam baníci vkladali svoje úspory na podporu chorých, či vdov a sirôt.

klopačka – dvojposchodová stavba v tvare veže v štýle renesančno-barokovom – je zavŕšená šindľovou strechou a drobnou vežičkou, ktorá má malé zvukové otvory. A práve cez tieto otvory znelo klopanie, oznamovanie. A prečo znelo klopanie a nie zvonenie? Vo veži je umiestnené špeciálne zariadenie – drevená doska, na ktorú sa klopaním oznamoval čas hlavne pre baníkov. Oznamoval čas fárania. Ranná smena sa začínala o pol tretej ráno, na ktorú Klopačka zvolávala baníkov klopaním. Toto klopanie nebolo len také nejaké, ale vyklopkával sa text piesne – Vstávaj Jano hore, na baňu klopajú, keď neskoro prídeš, fárať ti nedajú. Toto klopanie sa ozývalo aj pri iných príležitostiach – radostných, baníckych poradách, sviatkoch, i menej radostných ako boli pohreby a požiare. Aj keď moderná doba prinášala so sebou nové možnosti, baníci sa Klopačky tak ako bola nechceli vzdať. Takže sa drevenú dosku zvony nenahradili. Táto stavba je nepochybne najcennejšou baníckou stavbou na území Slovenska. Jej krásou je možné sa kochať v jej útrobách pri pití výborného čaju, keďže dnes slúži ako útulná čajovňa. Mesto zapísané na Zozname kultúrneho dedičstva UNESCO má viac vyhradených parkovísk, a jeden sa nachádza neďaleko Klopačky.