.sprievodca 

história

prvá historická zmienka o obci Čičmany pochádza z roku 1272. Jej obyvatelia, ako i obyvatelia iných obcí sa v minulosti živili najmä poľnohospodárstvom, chovom dobytka a oviec. Čičmanci si postupne prilepšovali aj inak, pracovali ako lesní robotníci, sklenári a podomoví predajcovia. Najmä výroba a predaj papúč bol známy nielen na Slovensku. Za prácou odchádzali aj do zahraničia, kde sa mnohí usadili natrvalo.

obec v rokoch 1907 a 1921 postihli rozsiahle požiare. Po nich sa začali stavať domy, drevené, také aké boli pred požiarmi. Ornamentálna výzdoba na nich, bola inšpirovaná tunajšou výšivkou. Ornamenty sú maľované vápnom, ktoré malo chrániť drevo pred nepriaznivými vplyvmi počasia. Architektúra sa do dnešnej podoby rozvinula v roku 1921.

v roku 1977 bol komplex ľudovej architektúry v Čičmanoch vyhlásený za pamiatkovú rezerváciu.

do začiatku 20. storočia bývalo v jednotlivých domoch niekoľko generácii. Vo vnútri sa nachádzala hlinená pec a jednoduché zariadenie. Mladšie generácie spávali v tmavých a nevykurovaných komôrkach na poschodí. Bola v nich maľovaná truhlica, kde mala nevesta svoj osobný majetok.

čičmiansky ľudový odev

pre Čičmany je typický aj ľudový odev. Bol ušitý z domácky vyrábaného ľanového plátna a súkna. Dominuje na ňom biela farba a je bohato zdobený už spomínanou čičmianskou výšivkou a čipkami. Na výšivkách zas prevláda biela, žltá, oranžová a okrová farba. Po prvej svetovej vojne boli kroje šité z priemyselne vyrábaných materiálov. Dnes si tento tradičný odev obliekajú ženy i muži pri rôznych sviatočných príležitostiach.

zvyky

do polovice 20. storočia rodili ženy doma. Dieťa bolo po narodení položené na kožuch, aby malo vlnité vlásky. Chlapcom dávali do rúk kliešte a kladivo, aby sa naučili sklenárskej robote. Ksnihu a pero, aby nemal problémy s čítaním a písaním. Dievčatku zas vkladali do vaničky ihlu, aby vedelo vyšívať.

svadobné zvyky mali zabezpečiť šťastie, zdravie a plodnosť novomanželov. Pozornosť sa venovala najmä venu nevesty, to sa slávnostne prevážalo do domu ženícha.

v dome mŕtveho sa zastavovali hodiny, zakrylo sa zrkadlo a otvorilo okno aby duša mohla opustiť dom. Na klátiku zapaľovali sviečku. Mužom sa do truhly dávala palica, mešec na tabak, vreckovka a minca. Ženám zas vkladali do rúk modlitebnú knižku a ruženec.

medzi najobľúbenejšie zvyky patrili tie z predvianočného a vianočného obdobia. Na gazdovstve bol v zime pokoj a mladí i starší sa mohli venovať tzv. „obchôdzkovým hrám“. Najznámejšie boli na Barboru, Luciu a Mikuláša. Zavŕšením boli fašiangy so svojou charakteristickou maskou Turoňa.

prehliadka objektov

dva objekty ľudovej architektúry v Čičmanoch spravuje Považské múzeum v Žiline, Radenov dom a Dom č. 42.

dom č. 42 zakúpilo Považské múzeum v roku 1986 a v roku 1992 tu sprístupnilo expozíciu. Približuje život na prelomoch 19. a 20. storočia. Miestnosti sú zariadené tak ako v minulosti. Každé miesto je využité na maximum, nakoľko tu žili 3 až 4 generácie, čo bolo pre Čičmany typické do začiatku 20. storočia. Dom bol postavený v roku 1913, na jeho mieste stál pôvodne mlyn, v ktorom žili 4 rodiny - Jozefa Gregora, Jána Chúpeka a bratov Juraja a Petra Pupáka. Obývaný bol až do roku 1980 a potom začal chátrať. O opravu sa postaralo Považské múzeum.

po náročnej obnove Radenovho domu je i tu sprístupnená expozícia od 1. mája 2015. Zachytáva rôzne životné etapy, priblíži Vám zvyky, prácu, architektúru, čičmiansky ľudový odev a textil.