.sprievodca

samotný Solivar je mestskou časťou Prešova, ktorý vznikol spojením troch obcí. Sklad soli - vstup do múzea nájdete na Námestí osloboditeľov 4. Priamo pred múzeom nájdete aj malé parkovisko. Prejdete cez most a ste v cieli.

zaujímavosť

sklad soli v Prešove patrí medzi najvýznamnejšie technické pamiatky na Slovensku. Je ojedinelým svojho druhu nielen na Slovensku. Tvoril dominantu celého Solivaru. Aj keď sa v ňou už soľ nevyrába, soľanka s tak vysokým obsahom soli je ešte stále k dispozícii v okolí Prešova.

soľ objavili, dolovali a varili v katastrálnom území neskoršej obce Soľná Baňa. Tá sa neskôr stala súčasťou Solivaru. Solivar vznikol spojením troch obcí – Solivar, Šváby a Soľná Baňa. V roku 1918 obec premenovali na Soľnohrad. Od roku 1971 Solivar tvorí súčasť Prešova, ako jej mestskej časti.

podarilo sa tu zachovať komplex technických objektov na čerpanie a varenie soli zo soľanky. Tento komplex, ktorý spravuje Slovenské technické múzeum so sídlom v Košiciach, bol v roku 1970 vyhlásený za Národnú kultúrnu pamiatku. Jeden z gápľov nad šachtou Leopold z 19. storočia sa zachoval dodnes a je prístupný verejnosti. V Solivare je možné vidieť bývalý soľný sklad, zásobníky soľanky - čeretne, varňu František, klopačku a kaplnku sv. Rócha. Banská práca bola najmä pre mužov. Ženy sa doma medzitým venovali tradičnej soľnobanskej čipke.

História

ťažba soli od dávnych dôb neodmysliteľne patrí k Prešovu. Už v stredoveku tu vyvierali soľné pramene, z ktorých sa získavala soľ. Prvá písomná zmienka o Solivare je z roku 1230, kedy ho nazývali ešte ako obec Soľná Baňa. O soľnom prameni sa začalo hovoriť v roku 1288. Od 14. Storočia bol vo vlastníctve rodiny Šóšovcov, neskôr aj kráľa. S hlbinnou prácou sa začalo v roku 1572, kedy sa neťažila len soľanka, ale aj kvalitná kamenná soľ. Zatopenie baní podzemnou vodou v roku 1752 si vyžiadalo novú technológiu. Baňa sa zmenila na veľké podzemné soľné jazero. Novou technológiou bolo uplatnenie dovtedy nepoužívanej technológie. Soľanka sa čerpala v mechoch z byvolích koží pomocou gápľa, čerpadla ktoré poháňali kone alebo voly. Vyťažená soľanka sa dreveným potrubím prečerpávala do drevených nádrží zvaných „četerne“. Následne samospádom pritekala na panvy vykurovanej drevom, aby sa odparila voda a vysušením získala soľ. Soľanka sa spracovávala v dvoch varniach František a Ferdinand. Soľ sa uskladňovala v komorách skladu. Ten bol architektonicky najkrajšou a najimpozantnejšou budovou celého areálu. Tento objekt však v roku 1986 vyhorel. Bývalý Solivar zamestnával ľudí do roku 1970, dokedy sa v ňom ťažila soľ. V tom roku ho ale odstavili a prevádzku presťahovali do iného miesta. Odvtedy sa v Solivare soľ nevyrába.

ako sa soľ ťažila?

nad baňou Leopold, ktorého hĺbka je 155 metrov, bola postavená budova gápľa. Prízemná osemuhoľníková stavba slúžila na vyťahovanie veľkých kožených mechov z ťažnej jamy. V budove bol upevnený hriadeľ s obrovským navíjacím bubnom (priemer 5,6 metra), sa vyťahovali z ťažnej jamy veľké kožené mechy naplnené soľankou s objemom 5 až 7 hektolitrov. Gápeľ poháňal záprah štyroch koní. Hneď ako soľanku vytiahli, v gápli sa vylievala z mechov do odtokových žľabov a samospádom pritekala do četerne. Soľanka sa vo varni predhrievala a kryštalizovala v odparových panvách. Soľ sa sušila a plnila do debničiek. Pomocou železničky ju prevážali do skladov – komôr. Sklad bol najimpozantnejším objektom areálu, ktorý aj v roku 1986 vyhorel.

pri výrobe soli dobre slúžili aj strojovňa, tzv. mašinhaus, vozovňa, drevená klopačka s cibuľovitou vežičkou – turňa. Klopačka bola v 20. storočí upravená na zvonicu. Klopaním na dosku sa oznamoval baníkom, resp. zamestnancom začiatok pracovnej doby a iné významné alebo mimoriadne udalosti.