.sprievodca

trasa k hradu

východiskom turistickej trasy je obec Kláštor pod Znievom. Auto môžete zaparkovať na parkovisku pri cintoríne. Trasa po zelenej značke, vedie okolo cintorína južným smerom. Pokračuje po zalesnenom svahu, na ktorom sa rozkladá Kalvária z roku 1728 s barokovým kostolom. Od Kalvárie chodník stúpa strmým lesným svahom až k hradu. Cesta trvá približne 1,5 hodiny.

história

prvýkrát sa Znievsky hrad spomína v listine kráľa Belu IV. z roku 1243 ako „castrum Turucz“, čiže hrad Turiec. Leží v nadmorskej výške 985 metrov, je jedným z najvyššie položených slovenských hradov a podľa miestnych obyvateľov poskytuje jedinečný výhľad na celú turčiansku záhradku. Strážil obchodnú cestu, ktorá viedla z Nitrianska cez Turiec až do Poľska.

je známe, že Znievsky hrad prichýlil kráľa Belu IV. na úteku z bitky pri rieke Slanej. V tom období bol hrad známy ako Turčiansky. V rokoch 1242 až 1249 sa na ňom zdržiavala celá kráľovská rodina.

z hľadiska veľkosti patril medzi najmenšie slovenské hrady. Kamenný hrad začali budovať v polovici 13. storočia. Z tohto obdobia pochádza štvorhranná veža, ktorá sa zachovala dodnes.

v 14. storočí sídlo Turčianskej župy preniesli na Sklabiňu a tak hrad, ktorý vlastnili premonštráti, nadobúdal v porovnaní s ostatnými hradmi v Turci čoraz menší význam. Na určitý čas tu umiestnili archív Turčianskeho konventu, ktorý koncom 17. storočia presťahovali do Sklabine. V roku 1681 hrad podpálili Thököliho vojaci a v roku 1705 Rákócziho vojaci. Od 18. storočia postupne pustol a menil sa na ruiny.

pod hradom sa nachádza kaplnka svätej Margity Uhorskej. V minulosti slúžila hradným pánom. Svätá Margita Uhorská, dcéra Belu IV., sa mala podľa legendy narodiť na Turčianskom hrade. Na pamiatku jej bola zasvätená kaplnka, ktorú postavili jezuiti. Po roku 1811 bola komisionálne zrušená, pretože sa už nemal kto o ňu starať. Kaplnku z iniciatívy dekana Jozefa Krausa a miestnych nadšencov obnovili a umiestnili pri nej text i obraz sv. Margity Uhorskej.

povesť

k Znievskemu hradu sa viaže povesť, podľa ktorej je budova kláštora, postaveného benediktínmi, spojená podzemnou chodbou s hradom. Pri obliehaní hradu Tatármi ubúdalo potravín a problémy boli aj s vodou. Jeden statočný poddaný využil podzemnú chodbu a doniesol obrancom a kráľovskej rodine varené raky a pečené prasiatka. Raky boli kedysi podstatnou zložkou potravy Turčanov, pretože rieka Turiec je meandrovitá a práve tam sa raky držali. A prasiatka preto, aby ich prehodili cez hradby. Aby Tatári nadobudli dojem, že majú toľko jedla, že s ním môžu plytvať. Podľa povesti tomu Tatári uverili a odtiahli. Kráľ Belo IV. z vďačnosti daroval vznikajúcej osade mestské práva.