.sprievodca

trasa na hrad

hrady vyrastali na strategických polohách, pri všetkých významných obchodných cestách či vodných tokoch. Väčšina z nich bola postavená na ochranu pred nebezpečenstvom. Z mnohých, kedysi sídiel moci a vplyvu, sa dnes zachovali už len ruiny opradené povesťami. Tak to bolo aj s Vinianskym hradom. Strážne hrady sa stavali na kopcoch a preto ani túra na tento hrad nebude najľahšia a prechádzka po rovine.

na hrad sa dostanete z obce Vinné po modrej turistickej značke. V podhradí v lokalite Vápenisko zmeníte značku a vydáte sa po žltej až hore na hrad. Trasu z obce na hrad zvládnete približne za hodinu.

história hradu

viniansky hrad bol postavený s funkciou strážneho hradu na ceste do Poľska. Spolu s Brekovským a Jasenovským hradom tvorili sústavu ochranných hradov. Aj keď prvá zmienka o Vinianskom hrade je známa z roku 1335, hrad tu stál oveľa skôr. V roku 1312 ho napadli a poškodili Omodejovci. V 15. storočí počas bojov medzi kráľom Matejom a poľským kráľom Kazimírom IV. bol hrad ťažko poškodený. Hrad síce opravili, ale v roku 1594 ho cisárske vojská znovu ťažko poškodili. Stáraiovci, vtedajší majitelia hrad opravili, ale v polovici 17. storočia si dali postaviť kaštieľ v obci Vinné a tak hrad opustili. Viniansky hrad bol na začiatku 18.storočia zbúraný na príkaz cisára počas likvidácie protihabsburských povstaní. Odvtedy slúžil hrad viac ako zdroj stavebného materiálu pre obyvateľov dediny. Obec sa snaží vlastnými silami hrad ako tak obnoviť.

zaujímavosť

v dnešnej dobe prebieha rekonštrukcia hradu, pri ktorej archeológovia objavili náhodne nevšedný poklad. Ide o medené mince, ktoré sa objavili pod vyše troma metrami sutín. Pravdepodobne bol tak skrytý od polovice 19. storočia. Ide o 1 909 jednograjciarových mincí a jednu štvorgrajciarovú. Našli sa neporušenom hlinenom krčahu. Pochádzajú z rokov 1858 až 1860. Poklad na tú dobu mohol mať hodnotu približne štyroch platov sluhu či slúžky. Pôvod pokladu mincí je podobne ako v prípade ďalších, zahalený rúškom tajomstva.

povesť

majiteľ Vinianskeho hradu, Štefan Eodenfi, bol zvláštny človek a túžil poznávať cudzie krajiny. Po otcovej smrti sa vybral do sveta. Jeho michalovská teta, grófka Sztárayová, bola lakomá a chcela si hrad Vinné privlastniť. Pozbierala a odniesla z hradu všetko, čo malo nejakú cenu. Eodenfi poča svojich ciest sa zoznámil aj s alchymistom, ktorý ho naučil rôzne čary a kúzla. Keď sa nakoniec vrátil domov, žil samotárskym životom. K poddaným bol Štefan dobrý, láskavý a nikdy neodmietol radu či pomoc. Na hrad však nesmel nikto, a ani on tiež nikam nechodil. Na hrade bolo väčšinou ticho a pusto. Niekedy bol celý vysvietený a bolo počuť rehot a hluk. O Štefanovi sa šírila klebeta, že sa zapredal diablom. Tieto klebety podporovala hlavne jeho teta, ktorá narozprávala uhorskému palatínovi Vešelényimu o synovcovi všeličo. Palatím bol preto pádne zvedavý. Štefan ho pozval na návštevu. Cestu lemovali sluhovia, na hrade ho čakala nádherne vyzdobená hosťovská sieň. Stoly boli plné jedla a pitia, a pri večeri im spoločnosť robili krásne dámy. I tu prebiehala bujará zábava, až natoľko, že jednému z tanečníkov pri tanci spadla na zem vreckovka. Vtedy uhorský palatín zistil, že tancujúce dámy majú namiesto jednej nohy kopyto. Pozvaní hostia utekali kade ľahšie. Štefan ich ešte pred odchodom bohato obdaroval. Cestou z hradného vrchu sa strhla silná búrka. Po hradnom vrchu len blúdili a blúdili a za nimi bolo počuť hlasný smiech. Na brieždení sa ocitli na vinianskych Blatách. Dary sa im premenili na kamene. Každý Viniančan pozná túto povesť a keď chcú vyjadriť, že niekde je veľa ľudí, povie: „Teľo jich jest, jak u Vinnim ďablov.“